Závislosť je vypálené znamenie. Hanbíme sa za ňu a najradšej by sme ju skryli pod šatami. Preto jej nerozumieme a veríme mýtom. Napríklad, že sami seba pochopíme, až keď sa zničíme.
Mýtus: Závislosť je voľba!
Je dospelý, uvedomuje si čo robí! Takáto myšlienka sa nám mihne hlavou, keď vidíme niekoho kto je pri zmysloch a opäť vstupuje do tej istej rieky. V skutočnosti každý mozog reaguje na látky a podnety inak. Nemôžeme tušiť, aké silné je nutkanie v hlave dotyčného, v akom rozpoložení sa nachádza a akými pocitmi sa mu “revanšuje” jeho droga. Voľbou je experimentovanie, ale od určitej hranice si závislý jedinec nedokáže pomôcť. Nejde o otázku oceľovej či slabej vôle, ale o otázku okolností, ktoré nedokážeme zmerať. Na postihnutého neukazujeme prstom, nepomôžeme mu tak.
Mýtus: Niektorí ľudia sú na závislosti náchylnejší ako iní.
Poznáte vzorec podľa ktorého nejaká skupina podľahne droge skôr ako iná? My nie. Neexistuje. Pôvod, rasa, sociálny status, bohatstvo, náboženské vyznanie, výchova, osobnosť… do pasce môže padnúť každý. Existujú rôzne faktory, napríklad rodinné alebo genetické, ktoré nám pomáhajú do problémov. Charakter človeka nerozhoduje. Pri liečbe je dôležitejší pokrok ako úplne zotavenie.
Mýtus: Ľudia s rozhádzaným životom sa ľahšie stanú závislými ako tí s dobrou prácou a rodinným zázemím.
Chudobný bezdomovec môže byť rovnaký alkoholik ako miliardár ukrývajúci sa na svojom panstve. Ten druhý má páky ako závislosť lepšie skrývať. Napríklad pije po určitej hodine a vehementnejšie odmieta pomoc – úspešný človek pociťuje hanbu citlivo.
Mýtus: Najťažším závislákom niet pomoci.
Každý sa môže liečiť, nech je jeho zdravotný stav akokoľvek ťažký. Lekári nesmú nad nikým mávnuť rukou. Mýtus o beznádejných prípadoch živí fakt, že abstinent nikdy nie je úplne vyliečený – ostáva abstinentom do konca života. Krátky kontakt so starou drogou v ňom môže kedykoľvek spustiť závislosť. Musí si dávať pozor viac ako iní ľudia.
Mýtus: Začne so sebou niečo robiť, až keď dosiahne úplne dno.
Čakanie môže mať smrteľné následky. Čím skôr začne liečba, tým väčšia šanca na návrat do normálu.
Mýtus: Opäť do toho spadol – je to s ním beznádejné.
Väčšina závislých zažije v živote recidívu. Nad nikým nelámeme palicu. Neúspechy zažívame, nie sme stroje. Môže ísť o znamenie, že potrebujeme v živote zmeniť niečo dôležité. A prečo to nepriznať – niekedy ide aj o sebectvo závislého. Predsa len, závislosť časť vyplavuje z ľudí to najhoršie.
Mýtus: Absolvovanie predpísanej liečby vyrieši problém.
Možno na papieri. Akákoľvek inštitucionálna liečba je len prvým krôčkom. Dôležitejšie je vaše vnútorné odhodlanie a celoživotný prístup k problému.
Mýtus: Väčšina závislostí je látkových.
Áno, v látkových závislostiach je Slovensko na nelichotivých priečkach v rámci Európy, a to najmä “vďaka” smutne alarmujúcemu alkoholizmu. Slováci sú závislí od opiátov, sedatív, nikotínu, rozpúšťadiel, kokaínu… Ale trpíme aj nelátkovými závislosťami, ktoré vôbec nie sú kuriózne, ale bolestivé a stretávame sa s nimi pravidelne. Napríklad závislosť od nakupovania, keď fyzicky nedokážete udržať v ruke päťeurovku. Máme závislosti od internetu, pornografie, telefonovania, ale dokonca aj závislosti na adrenalínovom športovaní, zdravom stravovaní či práci. Naším negatívnym “evergreenom”, ktorý si zaslúži vlastnú kategóriu je gambling – patologické hráčstvo. Gambler nedokáže rozoznať zodpovedné hranie od hrania, ktoré mu rozvracia rodinu a financie. V súčanosti má na Slovensku zákaz vstupu do kasín zhruba 100 tisíc ľudí, z toho 50 tisíc má s gamblerstvom aktívny problém.